Cítim obrovskú vďačnosť, že som si to dovolila…

Opäť raz sa stretnúť sama so sebou, so svojim vnútrom, zmeniť uhol pohľadu, oddýchnuť….

Ležím v posteli na dovolenke a mám chuť niečo napísať. Nemám však chuť písať nič múdre a poučovacie o strave, toho sa dosť dozviete v mojej uzatvorenej skupine. Mám skôr chuť zdieľať s vami pár dôležitých vecí do života.

Jednou z nich je poznanie, že ľudia, ktorými sme obklopení tvoria našu realitu. A to, čo vyžarujeme, to priťahujeme do našej reality. Píšem to preto, lebo v poslednej dobe sa ocitnem na dovolenke so samými pozitívnymi osôbkami. Teraz som na Cypre s Monikou. Zvažovala som, či pôjdem sama na poznávačku, alebo pôjdem len za oddychom. Vyhral oddych. Rokmi som sa naučila, aký je oddych dôležitý. Nikdy som mu neprikladala takú dôležitosť ako v posledných rokoch. Už nepočúvam hlavu. Aj teraz pred odchodom kričala ako si to nemôžem dovoliť, veď otváram novú reštauráciu, a mám predsa roboty so zariaďovaním prevádzkových vecí a domáčnosť. Toľko tam bolo výhovoriek. Telo však kričalo jasnou rečou. V piatok som už bývala taká unavená, že som bola schopná po príchode z práce tak zvaliť  sa na posteľ, pustiť si film a ani ten som často nedopozerala. Zlomilo ma väčšinou úplne. V sobotu ešte stará škola mávam často v pláne upratať dom. Už som však od únavy ani neupratovala, len som v sobotu polihovala. A asi dva týždne pred odchodom som prestala aj cvičiť. Už to nebol relax ale trápenie. Vyčerpávalo ma to. Následne ma začal bolieť chrbát. Všetko jedno z druhým kráčalo ruka v ruke. A bolo len a len na mne, či budem počúvať hlavu alebo telo. Navyše človek, keď je taký zahltený len pracovnými povinnosťami, tak sa nevie vôbec tešiť z maličkostí. Akoby všetko bolo otupené. To už mám odpozorované, že takto to ja nechcem. Chcem každý deň vstať, objať manžela a rozlúčiť sa s ním pusou, chcem sa tešiť do práce, chcem sa tešiť zo spoločnosti zamestnancov, zákazníkov v reštaurácii a celkovo z úspechu a hojnosti, ktorá mi do života vošla. S premenou mojej osobnosti sa mení všetko, čo sa mi v živote deje. A za to som ja neskutočne každým dňom vďačnejšia a vďačnejšia. Keby sme všetci začali od seba, svet sa celkom zmenil. 

Tak a pár slov k ľuďom, ktorí tvoria našu realitu. Boli obdobia, keď som sama na seba zabúdala, že nie ja som si vyberala s kým chcem tráviť čas, ale trávila som ho tak ako prišlo. Dovolím si tvrdiť, že často kamarátky posudzovali moje počínanie a kroky, často odsudzovali, často kritizovali a najhoršie na tom bolo, že ja som na to ich posudzovanie dala. Následok bol ten, že som následne premýšľala, či so urobila dobre, či sa to tak má byť, kritizovala som aj sama seba. Bývala som v ich prítomnosti unavená a bez energie. Dnes som v tom štádiu (našťastie), že ľudí, s ktorými budem tráviť čas si vyberám. Kritikov a hundrošov som odstavila. Ľudia, ktorí ma nemôžu posunúť už nemajú miesto. Nemyslím tým posunúť vedomostne, ale skôr ľudsky. Keď sa človek sám zbaví svojho vnútorného kritika, akoby začal vnímať svet oveľa pozitívnejšie. Inak chutí jedlo, inak vidí počasie, nehodnotí, nemá chuť kritizovať a posudzovať. Človek má zrazu chuť iba byť a prežiť každý deň najlepšie ako vie. V jednoduchosti a s úsmevom. A aj keď som, ako sa hovorí samonabíjací typ, tak občas je fajn, keď vám toto niekto ešte pozitívnejší pripomenie. Preto tento rok dovolenka práve s kamarátkou Monikou. Keby som vám ju mala pár slovami predstaviť, tak je to žienka, ktorá mala ťažký úraz na bicykli. Spadla rovno na hlavu, nasledovala operácia, tridsať dňová kóma, následná strata pamäti, potom rozvod a pori tom všetko si stihla dokončiť aj vysokú školu. Rada s ňou trávim čas, lebo človek, ktorý ma za sebou takéto životné skúsenosti má pohľad na život celkom iný. Keď spolu niekde vyrazíme, tak máme také pravidlo, že si nikdy na nič nesťažujeme. Lebo načo. Ak sa navzájom nepochválime, tak kritika nás ani nenapadne, napriek tomu, že sme každá iná. Každá svojská a jedinečná, každá z nás je úspešná úplne v ničom inom. Je to jedna z mála žien, ktorá má môj hlboký obdiv. Keď nás stretnú takéto ťažké situácie v živote, tak sú len dve možnosti. Buď nás to položí, alebo sa doslova prebudíme, a sú z nás zrazu iní ľudia. Oveľa silnejší ako sme boli predtým. Oveľa citlivejší, vnímavejší a pozornejší sami k sebe. Presne toto je aj prípad nás dvoch. Už nie je čas premýšľať nad nesmrteľnosťou chrústa, a strácať čas nad malichernosti, už treba konať. Cestovať, dobre jesť, dovoliť si, robiť už len veci, ktoré nás bavia. Po pár dňoch, ktoré spolu strávime cítim k životu ešte väčšiu pokoru ako som cítila predtým. Páči sa mi to jej napojenie na seba, jej jednoduchosť a jasnosť. Presne vie, čo chce, a čo v živote už nechce. Našťastie toto cítim a vnímam aj u seba každým dňom viac a viac. 

Dovoľte si aj vy tráviť čas s ľuďmi, s ktorými vám je fajn.

Uvidíte sami aké budete mať dobité baterky na dlhý čas. Dovoľte si debatky jednoduché, ktoré nesú v sebe zároveň hlboké životné múdrosti. Dovoľte si budovať zdravé a láskyplné vzťahy. Pomôže vám to prežiť naplnený a bohatý život po všetkých stránkach. Počúvajte, čo chce vaša duša, a nenechajte sa nikým a ničím zastaviť. Niektorí vás aj tak kritizovať nikdy neprestanú. Sú to väčšinou paraziti, ktorí žijú a čerpajú energiu z energie iných ľudí. Ono to môže byť veľmi vyčerpávajúce nerobiť si z toho nič, keď nám záleží na názoroch iných ľudí. Keď chceme byť pre iných len dobrí. Život ma naučil neplytvať mojou vzácnou energiou a neprikladať takýmto veciam vôbec pozornosť. Je to môj život, moja realita a je len na mne, ako si ju budem tvoriť. Tiež som sa naučila počúvať srdce a neobmedzovať sa v ničom. Ani v cestovaní. Kde ma duša zavolá, tak tam idem.

Často sa ma pýtate, či sa dá naučiť to, aby ste si tiež nerobili ťažkú hlavu z rečí iných. Všetko je to o našom sebavedomí, o vzorcoch z detstva a o našej chuti a odhodlanosti zmeniť sa. Zmeniť uhol pohľadu a začať od seba. Prešla som sama veľa kurzov osobnostného rozvoja, ale najväčší posun som urobila metódou The Work od Byron Katie. Zmena bola veľká a ohúrilo ma to až tak, že som si sama urobila dvojročný výcvik, aby som získala certifikát. Pamätám si, že na prvé sedenie som išla s tým, že som si potrebovala utriasť vzťah s manželom. Ako inak, bola som frfľoška a všetko mi na ňom vadilo. Je veľmi vyčerpávajúce chcieť zmeniť iných ľudí. Nechápala som však, ako sa dostanem do štádia, aby mi určité veci nevadili. A čuduj sa svete, veľmi jednoduché to bolo. Všetko čo nám vadí na ostatných nie je ich, ale naše. Sú to naše boliestky, ktoré si nesieme často z detstva. Aj malé zranenia nás dokážu úplne zatvoriť pred svetom. To bol môj ďalší problém. Bývala som úplne zavretá, nevedela som zdieľať a otvoriť sa. Veľmi ma to obmedzovalo a vnútorne som veľmi trpela. Do každej bolesti sa však dokážeme vrátiť, dokážeme si ju spracovať už ako dospelí ľudia a naprogramovať bunky, aby to v budúcnosti bolo inak. Aby to bolo tak, ako chceme my. Sama som presvedčená o tom, že jedineční sme všetci, že všetci môžeme tvoriť svoj vlastný svet. Nie je to však možné bez sebapoznania. Bez toho, aby sme poznali naše tiene, boliestky, slabé stránky a naopak naše silné stránky. Potom to všetko ide akoby samo. Nepotrebujeme tlačiť na pílu. Rozhodovanie hlavou môže byť tiež veľké trápenie. A verte mi, že aj o tom viem svoje a nie málo. Dlhé roky som sama bola človek racionálny. Napríklad teraz prednedávnom som mala pred sebou niekoľko ťažších rozhodnutí. Roky  chcem sťahovať moju Alandu, cez coronu ma však vôbec nepustilo. Napriek tomu, že som chcela nebol vhodný čas. Tým, že nebol vhodný čas, tak som ani nenašla vhodný priestor a celkovo okolnosti išli prosti mne. A celé moje vnútro kričalo, teraz nie. Po corone som však vkročila do priestoru, ktorý sa mi páčil a vedela som si v ňom reštauráciu predstaviť. A zrazu nebolo cesty späť. Všetko ohľadom prenájmu, prerábania, zháňania, firiem, vecí a všetkého potrebného išlo nejako samo. Zrazu si uvedomujem, že ani nebolo treba nejaké špeciálne rozhodovania. Vnútorne som vedela, že je ten správny čas na posun. Lebo po piatich rokoch fungovania v pivnici bol naozaj čas, aby naše jedlá vyšli na svetlo sveta, aby naši zákazníci sedeli na dennom svetle a vychutnávali si zdravé, chutné a liečivé pokrmy. Napriek tomu, že reštaurácia nie je malá investícia, tak ani raz som zatiaľ nezávahala. Viem, že je to dobré rozhodnutie. Viem, že také hlboké vnútorné pocity nás neklamú. Dokázala som sa na ne napojiť a počuť ich tak intenzívne iba vďaka tomu, že sa mi podarilo potlačiť hlavu. Tá ma vždy výhovorky. Tá vám vždy povie ako sa to nedá, prečo to nerobiť, prečo by bolo jednoduchšie……

Dovoľte si to aj vy. Počúvajte srdce, nie hlavu. Hlava môže byť síce niekedy dobrý radca, ale veľmi zlý pán. Neverte tomu, čo vám našepkávajú vaše myšlienky. Nedajte na rady ega. Ľahko sa to hovorí, ale keby to bolo až také jednoduché, tak by nebolo toľko duchovných vodcov, nebolo by ani toľko koučou, terapeutov, mentorov. Zaujímavé je aj to, že v čínskej medicíne práve naše ego súvisí s oslabenou slezinou. Práve, keď je tá oslabená, tak sa môžeme točiť v starostiach a neriešiteľných problémoch. A funguje to aj naopak, keď veľa a neustále premýšľame, tak oslabujeme práve našu slezinu. A tak si to kráča ruka v ruke, a my vôbec netušíme ako sa máme s problémov dostať. Jednou z ciet môže byť aj začať dobre jesť. Dobre a kvalitné jedlo, ktoré si v kľude vychutnáte začne pomaličky ale isto harmonizovať energiu v tele. Také jednoduché a zároveň účinné. No a samozrejme využívajte na podporu prírodné doplnky a produkty. Tiež sa často stretávam s tým, že neviete nájsť tie správne. Môžete mrknúť sem na inšpiráciu.

A ešte na záver pár slov k oddychu. Nenaučíte sa oddychovať, tak skôr či neskôr sa dopracujete k vyhoreniu. Prepracovanosť vedie k apatii, k nechuti púšťať do nových vecí, k únave, k psychickým ťažkostiam, je to cesta k fyzickým chorobám. Kto zažil, ten presne vie o čom hovorím. Vo viacerých knihách som čítala, že kto ako pracuje, tak tak potrebuje oddychovať. Čím náročnejšia práca psychicky, tým väčšie napätie, tým viac oddychu a relaxu potrebujete. Rovnováha je základom nášho zdravia. Dobre je naplnovať si oddych každý deň. Či už aktívny, alebo si len ľahnete k dobrej knihe. Mne pomáha aj manuálna práca. Napríklad, keď si urobím dobre sobotné upratovanie, tak si vždy psychicky oddýchnem. Mám aj také veľké červené slúchatka a počúvam pri tom často nejaké podcasty. Tak to mám rada, tak ma to obohacuje. Počas týždňa sa snažím vždy po príchode z reštaurácie o chvíľku ticha. Tam je vždy celkom humbuch, tak potom vyvažujem. Celkovo sa pre mňa stal čas, ktorý trávim sama so sebou veľmi dôležitý. Je to čas, o ktorý sa nedám za žiadnych okolností obrať. Vtedy komunikujem s mojou dušou. Dovolím si tvrdiť, že ľudia, ktorí neustále vyhľadávajú spoločnosť a potrebujú nejaké súhlasy a potvrdenia od ostatných patria medzi tých najneúspešnejších a najnešťastnejších. Keď sa chceme naučiť počúvať svoje srdce a napojiť sa na vlastnú intuíciu, tak to ide iba v tichu. Hlas srdca je veľmi jemný, často ho prekričia hlasy zvonku. Mám s tým skúsenosti aj z mladých čias, keď som sa ešte manžela pýtala ako sa mám rozhodnúť, tak mi vždy povedal: “Veď ty vieš, tak prečo si pýtaš rady?” Pamätám si, že už vtedy som potrebovala čas pre seba, absolvovala som sama dlhé prechádzky v prírode tak nejako intuitívne. Robilo mi to dobre. A vždy som potom cítila ako sa rozhodnúť. Všetci sme jedineční, všetci tú intuíciu máme niekde schovanú, len sa ju treba naučiť počúvať. 

Tak si to dovoľte aj vy priatelia. Vôbec to nie je zložité a zlepšuje to kvalitu života po všetkých strách.

Dovoľte si tráviť čas s ľuďmi, ktorí vás nekritizujú a neposudzujú. Naopak, ktorí vás posúvajú dopredu.

Dovoľte si počúvať hlas svojho srdca. Že to neviete? Dá sa to naučiť.

Dovoľte si oddychovať, nie skončiť. Hlavne bez výčitie svedomia.